juraji kovac

Reku že , mám ich rád láskou nekonečnou. Dosť si už pretrpeli za svoj prvotný, prapôvodný chriech.

Veru že, mám ich rád.

Aby aj oni pocitili Mojú lásku nekonečnú, bezhraničnú pošlem k ním to čo mám najBožskejšie rád, Svojho Syna. Dám mu poslanie pre nich.

Synu, pôjdeš k ním, prímeš ich telo ich podobu. Budeš ich učiť, kŕstiť, ukážaš im správnu cestu ku Mne, ku Svetlu. Viem , uvalil Som na nich smrť. Veď preto ta ideš.

Keď dovŕšiš svojú púť v tele , potom príde okamih Tvojej obety, poslania. Zostúpiš do podsvetí medzi smrť, do jej komnát, tam kde je ich už mnoho čakajúcich.

Zvedieš boj neľútostný a v sláve ju nadobro porazíš. Na veky.

Aby Som nezabudol. Najprv musíš opustiť telo ľudské, oni tomu vraria umrieť a tak vstúpiš ta dole do komnát a sieni smrti.

Uplinie určitý čas v časopriestore a najdrahší Syn sa vracia k Otcovi. No čo Synu , ako si pochodil? Chceš to fakt vedieť Otče? No daj , počúvam.

Všetko sa začalo ako Si povedal. Prijal som telo, kázal, učil, trpel. Reku, času dosť pomaly im budem líčiť mnohé podobenstvá a pravdy. Vybral som si aj spoločníkov – učeníkov. Reku , času dosť do staroby a potom sa poberiem ta kde Si ma poslal. Čo si prestal Syn môj? Vieš Otče, plnil som vôľu Tvoju, učil, kázal, uzdravoval ani nie tri roky a oni…….. Čo oni. Vrav Synu. Oni ma najpotupnejším spôsobom zabili, vyvesili na drevo ako ulovenú trofej medzi lotrov a vrahov. A ja som im toho ešte toľko chcel porozprávať, ukázať, naučiť.

No ale splnil si to čo Som kázal? Áno áno . no všetko sa to zbehlo tak na rýchlo. Veď keby ma nechali umrieť normálne  starobou, tiež by som vykonal to, čo bolo mojím poslaním. No nič , možno niekedy na budúce.

Vieš čo Otče, ešte jedna vec ma trápi, keď tu tak sedím po Tvojej pravici ťažko sa mi hľadí tam k ním nadol. Oni to moje telo človečie priklincované, potupené, zbité, dodnes vyobrazujú, vystavujú ako trofej ulovenej zvere.

ÁÁÁle čo už , stálo to zato, našiel som si tam zopár dobrích kamarátov.