Človek vkladá do snahy podmaniť si hmotu Zeme obrovské úsilie. Na prvý pohľad je toto úsilie uznania a ocenenia hodné, lebo prináša pokrok pre súčasnú civilizáciu, alebo lepšie povedané, prináša v posledných storočiach pokrok predovšetkým pre západnú kultúrnu civilizáciu ľudstva na Zemi.
Čím je však tento pokrok v skutočnosti, pokrok, ktorý z duchovného hľadiska možno nazvať len pokrokom bezvýznamným, ničotným a krátkodobým, ktorý je tiež pokrokom vykúpeným mnohými bolesťami a za cenu nenapraviteľného ničenia prírodného sveta?
Je namieste povedať, že úsilie, vynakladané na nadobúdanie dnešného životného štandardu, venuje sa viac než z 90 % . A to práve preto, že pôvodná cesta nadobúdania životného štandardu človeka mala viesť celkom inými dráhami, akými sa ľudstvo vydalo.
Pôvodné cesty mali viesť inokade, nie tak, ako sa uberá dnešný spôsob života väčšiny ľudskej spoločnosti. Mali to byť cesty súznejúce s podporou bytostného sveta. V celom bytostnom svete odráža sa v jeho pôvodnom (človekom nedotknutom) zdravom priestore úplné spoluzachvievanie s ostatnými časťami Stvorenia. Toto spoluzachvievanie mal správne nasledovať i ľudský duch a kráčať tak nahor po prichystaných stupňoch. To by však ľudský duch v pozemskom tele (ktorým je každý z nás) musel najprv správne nasledovať základný zmysel svojho života na Zemi.
Týmto zmyslom je na prvom mieste duchovný pokrok a vzostup ako niečo, čo je pritom prirodzenou súčasťou života ľudí.