Bol raz jeden jediný, mocný priam všemocný nad všetkými, vlastne nemohol byť nad všetkými , lebo bol sám. On bol, lebo bol a bol aj bytie samotné. A to bytie bolo a  bolo,  ale sa nehýbalo i tak rozhodol sa On, že učiní pohyb. Ten pohyb bol a bol, len nebol vôbec pekný a tak sa rozhodol, že ho skrášli. Zamyslel sa veľmi silno až z jeho myšlienok vytryskli krásne ligotavé hviezdy. Aby sa hviezdičky medzi sebou nehádali, nevrážali do seba, určil im presný poriadok a to každej zvlášť.

Boli krásne, svetielkujúce, blikajúce, farebné, rotujúce a pravidelné. Až sa „On“ začal nudiť pri pohľade na ne. A nudil sa dlho predlho až sa znovu silno zamyslel  a  povedal si. Mám tu vákuum a matériu, spojím to , dám tomu aj kúsok seba a stvorím niečo nové. Keďže  vákua mal oveľa viac ako matérie,  tak potom vyzeralo  aj jeho dielko. I tešil sa preveľmi ako sa mu dielko vydarilo. Keď doň vložil aj kúsok seba, prehovorilo smutným hlasom. „Som sám“ On, vôbec neváhal a hneď  učinil mu roveň, ale omnoho krajšiu a pohľadnejšiu, aby mu urobil radosť. A radosť teda bola preveľká.

Radovánky začali. Pobehovali, lietali, naháňali sa po celom nekonečne a prezerali všetky jeho zákutia. Keď tu On videl ako snoria aj tam kde by nemali, presne tam kde mal ukryté svoje tajomstvá, zavolal ich i povedal im.: Tu kde teraz stojíte sú ukryté moje tajomstvá a poznanie všeho, tam vstúpiť nemôžte, lebo je tam ukrytá aj smrť.

Ich zvedavosť však od tej chvíle nemala hraníc i jedného dňa vstúpili, ale vstúpilo do nich aj to čo tam bolo ukryté.

Keď to On zbadal, nahneval sa i riekol im. Od tejto chvíle už nebudete bývať so mnou a nebudete lietať v nekonečne. Vybral si jednu z hviezd, učinil tam všeliake zverstvo, vtáctvo, ryby , plazy a háveď od výmyslu sveta a tam ich vrhol a pritlačil k hline aby nemali ako utiecť.Dal im hrubohmotné telo. Bolo to pre nich strašné. Blúdili po tej hline blúdili, zver ich napádala, ohrozovala.

Po dĺllllhooooom čase sa stalo nie čo s čím nerátali. Pri určitej činnosti ich začalo byť viac a viac.

A bolo ich mnoho a to všeliakych. Dobrích, zlích, pekních škaredích atď atď. V tom čase sa začali vynárať medzi nimi škriepky , bitky , hádky a nedorozumenia  i stalo sa , že sa porozchádzali, rozprchli a poutvárali menšie skupinky. Tí rozumnejší držali spolu a bola ich väčšina .Celkom spokojne si nažívali a   zdokonalili sa vo veľa užitočných veciach.  Dokonca si vymysleli aj písmo.

A čo bolo s ostatními?

Tí, čo vedeli písať o tom napísali:

„Videli sme našich druhov ako sa spolčili zo zverou a spolu nažívajú. Niektorí sa na nich aj podobajú i robia to čo oni. Behajú po stromoch, revú a dokonca aj lozia po štyroch. Bolo to hrozné. Zdivočeli !

Našťastie niektorím sa podarilo navrátiť k nám i znovu boli ako predtým.

A to je koniec rozprávočky o vzniku opočloveka.