juraji kovac

V prvej časti hrajúce sa detičky stvorili časopriestor.

Ráno odpočinuté v očakávaní nových prekvapení pustili sa znovu do hier. Pri pohľade na svoj včerajší výtvor len stoja a smutne sa divajú. Niečo im tam chýba. Guľôčky sa trblietajú, poletujú sem a tam, ale aj tak je tam nejak pusto. Vnorili teda svoje rúčky do vrecák, kde mali ešte od včera náradíčko prepašované z dielničky svojho Otca. Hútajú, hútaju, škrabkajú sa za ušami a vtedy to prišlo. Jeden z nich vytiahol z vrecka malú píštalku, vyhliadol si pár lietajúcich guľôčok a fukol na každú z nich. Z píšťalky vyšiel krásny tón a na guľôčkach sa začalo niečo diať. Začali akosi opeknievať, akoby rozkvitli do krásy. Je pravda , že všetko rástlo, kvitlo, opeknievalo, ale po určitom čase všetko začalo prerástať, zamotávaťsa  jedno do druhého, akosi škaredieť. Krásne okvetie začalo hnednúť, schnúť a opadávať. I napadlo ich. Musíme ta poslať niekoho, kto by sa o tu všetku krásu staral. Ale koho? Nič ich veru nanapadalo a tak sa pobral každý do svojej izbyčky a hútali a hútali každy o své.

Po určitom čase možno minúte možno hodine možno roku možno stáročí možno tisícročí? To je vlastne jedno. V tom sa z jednej izbyčky ozval nadšený hlások. Mám to! Všetci povybiehali von a zvedavosť nimi priam lomcovala. Ukáž, ukáž , dobiedzali. A tak jeden z nich viťazoslávne vytiahol z vrecka zovretú pästičku, natiahol ruku v prostred nich a otvoril ju.

Tam bolo niečo, čo im vyrazilo dych. Chvíľu stáli a nemohli sa ani nadýchnuť. V malej ručičke bolo niečo akoby miniatúrna zmenšenina ich samých. Postavilo sa to  . Najprv si prezrelo svoje ruky, potom smerom dolo k nohám, pozdvihlo hlavičku a začalo si prezerať každého z nich, čo stáli okolo. A to nie len tak , ale každému priamo do očú. Nezmohli sa ani na slovíčko. Vyšlo z ních len slabúčke uáu. Trvalo im dosť dlho kým sa spamätali. Bez slov prišli k svojmu výtvoru /časopriestoru/ a malá rúčka opatrne vložila maličkého človiečika na guličku, ktorá sa im zdala najkrajšia. Bola krásna modručká.

Posadali si okolo priestoru a divali sa v očakávaní čo sa bude diať. Nikto ani slovka nepravravel. Až jeden nesmelo zašepkal. Deje sa tam niečo? Prizreli sa blžšie a vidia ako sa človiečik smutne pozerá naspäť smerom k ním. Dival sa tak smutne až sa mu niečo zalesklo v jeho očiach. Je smutný prehlásil jeden. Je veľmi smutný zašepkal druhý. Sme to ale trdla vyhlásil najodvážnejší z nich. Veď preto je smutný lebo je sám! Zvolal! Netrvalo dlho a stvorili ešte jednú postavičku, ale tá bola akási inakšia než tá prvá.  V podstate to bolo to isté, len niečo na nej bolo inakšie. No nič, povedali a oparne vložili človiečika ku človiečikovi. Napätie sa dalo priam krájať aj tam dole , ale aj medzi detičkami. Ta chviľa trvala priam nekonečne dlho.

V to jeden zašepká. Pozrite. Tie maličke stvoreníčka sa pomaličky približovali k sebe. Pomaličky, opatrne , nesmelo. Napätie už pripomínalo želatínu. Vtedy to prišlo. Prišli k sebe až tak blízko, že sa dotkli jeden druhého. Vtedy sa stalo niečo nádherné. Ich dotykom sa okolo nich rozžiarilo krásne svetielko, ktoré žiarilo všetkými farbami aké vôbec existovali.

Od toho momentu začala guľôčka opeknievať, znovu kvitnúť a verte, neverte začalo aj človiečikov akosi pribúdať. I rozžiarila sa celá guľôčka a hrala všetkými farbami aké vôbec existovali.

Detičky stáli, očká im žiarili radosťou a hlavne hrdosťou. V tom jeden prehlásil. Veď už sme skoro ako náš Otec.

A tak stvorili ĽUDSTVO A VŠE OKOLO.

Na budúce sa dozviete čo bolo ďalej.