juraji kovac

Každá rozprávočka začina ako vždy slovami „Kde bolo tam bolo“.

Ja však začnem inakšie.

Niečo je , lebo je. A to, čo je tu bolo stále a bude naveky. Do toho čo tu je a bolo vstúpi Niekto kto je a bude na veky.

Na úvod použijem jeden citát. „Tvorba-tvorivosť  to je len existencia v akcii“.

ju-ra-ji

Rozprávočka môže začať.

Existenciu nazveme Otec a stvorenstvo detičkami.

Otec pocítil potrebu k akcii a akcia splodila stvorenstvo – detičky. Boli vydarené, zdravé, hravé, šantiace.. Presne také, aké majú byť. Hra a šantenie nemalo konca kraja. Ak detičky prekročili určité medze, dobrý a láskavý  Otec len s úsmevom pohrozil prstom. No no!  Pre každé dieťa je Otec (rodič) ich vzorom a chcú sa naň podobať a napodobňovať ho a aj sa hrajú „na veľkých“. Zavše si oblečú aj otcov oblek Často však pri hrách používajú aj náradie dospelákov. Zo skúsenosti vieme , že to vo väčšine v nás vyvolávy smiech.  No Otec ich však preventívne upozornil, že na hranie majú svoje hračky a s tými Jeho by si mohli ublížiť a napáchať aj rôzne škody. Ich malé rúčky s ťažkým náradím nedokažu to čo dospelák, Majster.

Nadišlo však obdobie detskej zvedavosti. Tak sa jedného dňa tajne vkradli do zakázanej Otcovej dielničky kde bolo všetko to náradíčko schované, uložené. Plná dielňa úžasných nástrojov. A tak ako všetky zvedavé deti si chcú všetko vyskúšať , ochytať, sprobovať. I skúšali , probovali a ajhľa ono to funguje, zvolali. No v tom do dielničky vošiel Otec. Predstavme si, čo v takejto chvíli urobia deti? No čo asi. Rýchlo sa dvihnú, dajú ručičky za chrbát a sklonia hlavičky. Čo som vám hovoril , zvolal Otec. Už aj von nech vás tu  nevidím. Detičky sa šikovne prešmykli popri Ockovi a vybehli von z dielne. Ale? Sú to predsa detička  a tak urobili to čo by urobili všetky deti. Každe jedno si v malej rúčke schovávalo to s čim sa práve hralo . Otec o tom dobre vedel tak sa len s láskou pousmial a pomyslel si. No veď sa popálite , len nech vám to slúži na ponaučenie.

A čo detičky? No predsa to čo by urobili všetky deti. Počkali až sa všetko ukľudní, poviberali z vrecák to čo si prepašovali a pokračovali ďalej. Potrebovali sa však ukryť, aby ich Otec znova nenačapal. I vravia si. Potrebujeme sa niekam ukryť, ale tu nie je kam, od všadiaľ do všadiaľ je vidno.

Veď máme náradie, utvoríme si niečo kde sa môžme schovať. A čo? Hútajú. No predsa niečo také cez čo nie je vidno. Veď máme náradie.

I tvorili. Hrali sa na Tvorcu. Vytvorili niečo husto-hmlovité aj pevné aj nepriehľadné aj lepivé a z toho pospájeli všakovaké tvary od výmyslu sveta. To všetko pozliepali hustou želatínou a schovali sa ta. To je supééér zvolali.

Spočiatku im úkryt vyhovoval, no potom sa začali báť, lebo tam bola tma a zima. Tak si tam urobili svetielka, ktoré im svietili a aj ich zohrievali. Uáu, to je supéééééér zvolali znova.

Ten svoj výtvor sa im tak zapáčil, že si ho začali prehadzovať, prevaľovať, miesiť do rôzných tvarov, až sa všetky telieska v želatine uguľali do gulôčiek. Uvaľkali ho až do takej formy , že sa im už nerozpadával a držal pohromade. A čo bolo potom? No predsa ako deti. Unavili sa a prestala ich hra baviť a šli si odpočinúť.

A tak milí čitatelia vznikol časopriestor. Ale to ešte nie je koniec. Na budúce sa dozviete čo a ako to bolo ďalej.